Hrozí Slovensku spolitizovanie právneho systému?
14. únor 2003
| Erika Kvapilová
Podanie skupiny poslancov NR SR iniciované poslancami za KDH na prešetrenie protiústavnosti tzv. interrupčného zákona a jeho rozporu s čl. 1, ods. 1. Ústavy SR ( „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“) je témou, ktorá má veľa rozmerov a ktorej riešenie má množstvo závažných dôsledkov pre spoločnosť.
Podanie skupiny poslancov NR SR iniciované poslancami za KDH na prešetrenie protiústavnosti tzv. interrupčného zákona a jeho rozporu s čl. 1, ods. 1. Ústavy SR ( „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“) je témou, ktorá má veľa rozmerov a ktorej riešenie má množstvo závažných dôsledkov pre spoločnosť.
Zatiaľ čo prevažná väčšina členských krajín Európskej únie v tejto otázke dávno dosiahla spoločenský konsenzus – zavedením liberálneho práva na interrupciu, dostupnou antikoncepciou a informovanosťou o zdravotných dôsledkoch umelého prerušenia tehotenstva – na Slovensku sa začínajú ozývať hlasy spochybňujúce takúto politiku. A to napriek tomu, že zo štatistík je viac než evidentné, že práve kombinácia týchto opatrení vedie k výraznému poklesu umelých prerušení tehotenstva a k minimalizácii zdravotných rizík spojených s pokútnymi potratmi. Dovolím si dokonca tvrdiť, že tento ukazovateľ je jeden z mála, s ktorým sa Slovensko za posledné roky môže pochváliť. Prečo táto diskusia na Slovensku vznikla práve teraz? Prečo nie skôr? Ide konzervatívcom skutočne (len) o ochranu života, alebo (tiež) o niečo iné? Aké dôsledky môže mať táto diskusia pre spoločnosť?
O čo v skutočnosti konzervatívcom ide
Základným východiskom pre námietku o možnej protiústavnosti zákona o umelom prerušení je konzervatívna definícia počiatku ľudského života, ktorý vraj vzniká pri oplodnení. Ak by však život vznikal až pri oplodnení, ako to tvrdia konzervatívci, spermie a vajíčka by boli iba mŕtve „predmety“. Ak by začiatkom života jedinca bolo oplodnenie vajíčka spermiou, museli by sme jednovaječné dvojčatá uznať za jedinú osobu... A sú tu ďalšie odborné pochybnosti o takejto definícii počiatku života jedinca súvisiace s medicínskym rozlíšením samostatnej mentálnej aktivity či biologickej „samostatnosti“, ktoré hovoria o tom, že tie sa vzťahujú približne k 22. respektíve 28. týždňu tehotenstva. Konzervatívna definícia počiatku života teda ťažko obstojí z pohľadu súčasnej vedy.
Preto konzervatívci skôr zdôrazňujú etický rozmer tohto problému.(Tu je však vhodné pripomenúť, že ani súčasná konzervatívna definícia počiatku ľudského života, ktorá sa opiera najmä o učenie katolíckej cirkvi, nie je večná a nemenná. Platí až od roku 1869, keď cirkev zrušila starú dogmu, podľa ktorej za začiatok života jedinca považovala až niekoľkotýždňovú graviditu, keď sa dali zaregistrovať prvé pohyby plodu v tele matky). Rozpory nie sú však len medzi vedeckým a etickým vymedzením počiatku života, ale tiež medzi etickými prístupmi k tomuto problému navzájom. Napríklad niektorí židia dodnes považujú za počiatok ľudského života prvé pohyby plodu, švédska cirkev definuje počiatok života zahniezdením oplodneného vajíčka v maternici... Jednoducho neexistuje jediná správna a univerzálna definícia počiatku ľudského života.
A práve v takýchto situáciách, ak teoretické definície majú vplyv na reálne životy ľudí, ak sa majú previesť do praktických, pre všetkých občanov rovnakých platných pravidiel, zákonov, je jedinou cestou hľadanie spoločenskej dohody. Dovolím si tvrdiť, že súčasný interrupčný zákon možno považovať za vyjadrenie takejto dohody – rešpektuje predovšetkým medicínske aspekty problému, ale vyjadruje aj istý etický kompromis. (Ak by tí, ktorí broja proti súčasnému zákonu o prerušení umelého tehotenstva namietali, že vznikol pred rokom 1989, a preto je nedemokratický, tak im pripomínam, že interrupčný zákon na Slovensku je vo svojej podstate rovnaký ako podobné zákony vo veľkej časti členských krajín Európskej únie, kde sa k nim parlamenty krajín, a v niektorých prípadoch ľudové hlasovania, dopracovali demokratickou cestou, cestou spoločenského konsenzu).
O čo teda konzervatívcom ide? Skutočne im ide o „odbornú“ diskusiu ? Alebo skôr o vytĺkanie politického kapitálu a získavanie konzervatívne zmýšľajúcich voličov? Ide im v konečnom dôsledku o presadenie vlastných etických kritérií do dôležitých zákonov, ktoré majú vplyv na život všetkých občanov tejto spoločnosti, teda aj tých, ktorí nezastávajú rovnaký názor? O „morálnu obrodu“ spoločnosti? O desekularizáciu občianskej spoločnosti? Zdá sa, že o všetko toto a možno ešte viac. Aké sú však dôsledky takéhoto počínania pre spoločnosť a vzájomné vzťahy medzi ľuďmi?
Diskriminácia z viacerých strán
Ak niektorí, najmä ľavicoví politici a odborári hovoria, odvolávajúc sa na spôsob reforiem v sociálnej oblasti, o „amerikanizácii“ slovenskej spoločnosti, tak parlamentné iniciatívy konzervatívnych poslancov sú priam exemplárnym príkladom protieurópskych trendov a kopírovania amerických vzorov v oblasti diskusií o právach (niektorých) menšín a žien.
Spomeňme si, napríklad, na Deklaráciu o etickej zvrchovanosti, ktorú prijal minulý parlament (opäť z iniciatívy KDH), ktorá má byť štítom „etickej suverénnosti“ slovenského národa a akousi ochranou pred prípadnou manipuláciou a nátlakom zo strany únie. Mnohí kritici tohto dokumentu upozorňovali na fakt, že podobná iniciatíva je úplne zbytočná, pretože Európska únia nemá mandát a ani ambíciu zasahovať do „etiky“ národa. Tí, ktorí poznajú dôvodovú správu k deklarácii však vedia, že má byť najmä ochranou proti zavedeniu registrovaného partnerstva homosexuálov, má byť ochranou inštitúcie rodiny (chápanej výlučne ako manželský zväzok muža a ženy a ich vlastných detí), a je parlamentom posväteným východiskom súčasnej iniciatívy na prešetrenie protiústavnosti tzv. interrupčného zákona. Spomeňme si na to, ako sa – opäť úspešne – podarilo kresťanským demokratom zablokovať prerokovanie zákona tzv. antidiskriminačného zákona, ktorého cieľom je zákaz diskriminácie na základe rôznych dôvodov – zahŕňajúc kritériá ako vyznanie, rasa, pôvod, pohlavie, sexuálna orientácia a ďalšie. Spomeňme si na radikálne odmietnutie Rezolúcie Európskeho parlamentu o sexuálnom a reprodukčnom zdraví z minulého leta poslancami za KDH. A nasledovalo podanie na Ústavný súd SR, opäť iniciované poslancami KDH.
Protieurópskosť takýchto, dovolím si zdôrazniť, systematických krokov spočíva najmä v tom, že na jednej strane odporujú trendom v ľudskoprávnej legislatíve drvivej väčšiny terajších členov únie, ba čo viac, komplikujú a brzdia implementáciu mnohých opatrení, ktoré súvisia so zavádzaním princípu nediskriminácie do praxe v rôznych oblastiach u nás, napríklad, v oblasti pracovnoprávnej. (Nazdávam sa, že našli svoju odozvu aj v nedávnom návrhu novely Zákonníka práce, vypracovanom ministerstvom práce, ktorý ruší paragraf 13 o presune dôkazného bremena v prípade diskriminácie na zamestnávateľa, alebo návrh na obmedzenie princípu rovnosti v odmeňovaní práce mužov a žien za rovnakú prácu a prácu rovnakej hodnoty).
Rozdeľovanie namiesto spájania
Ak som použila paralelu s „amerikanizáciou“, mala som však v súvislosti s témou tohto článku na mysli najmä širšie dôsledky otvorenia diskusie o prípadnej protiústavnosti zákona o umelom prerušení tehotenstva na spoločnosť. Dvadsiateho druhého januára uplynie tridsať rokov od rozhodnutia Najvyššieho súdu USA v prípade Roe vs. Wade (prípad Texasanky Roe, ktorá vyhrala svoj prípad, keď žiadala prístup k aborcii a Najvyšší súd rozhodol, že na to má, podľa štrnásteho dodatku ústavy, práva na súkromie, ústavné právo). Prípad mal nielen svoje legálne dôsledky, ale rozdelil Ameriku na dva nezmieriteľné tábory a výrazne spolitizoval právny systém tejto krajiny.
Konzervatívci na Slovensku otvorením diskusie o prípadnej protiústavnosti interrupčného zákona (i keď ide o logicky opačný postup, ale obsahovo totožný problém) vystavujú túto krajinu vážnym konfliktom a vážnemu riziku spolitizovania právneho systému, a to v situácii, keď viac ako inokedy potrebujeme hľadať spoločenský zmier a vytvárať konštruktívnu atmosféru dialógu, bez ktorej nie je možné úspešne dokončiť dôležité sociálne a ekonomické reformy a budovanie občianskej spoločnosti. Svojou systematickou snahou komplikovať implementáciu antidiskriminácie a rešpektovanie práv (niektorých) menšín a žien spoločnosť rozdeľujú, namiesto aby prispeli k jej spájaniu. Nuž, tadiaľto cesta k morálnej obrode spoločnosti určite nevedie....
Vývoj zákonov o interrupciách
Súčasťou moderných kodifikačných prác v Európe po Francúzskej revolúcii boli na prelome 18. a 19. storočia aj trestné zákonníky vychádzajúce z rešpektovania rovnosti občana pred zákonom. Ich súčasťou bola aj zásada o trestnoprávnom postihu ženy, ktorá sa podrobila interrupcii. To znamenalo, že takáto žena bola trestne stíhaná spolu s osobou, ktorá umelé prerušenie tehotnosti vykonala.
Právna úprava postihujúca interrupciu na Slovensku bola obsiahnutá v uhorskom trestnom zákonníku. Uvádzalo sa v ňom, že tehotná žena, ktorá svoj plod úmyselne vyženie, usmrtí alebo to umožní vykonať niekomu inému, bude potrestaná. Ak pôjde o tehotenstvo mimo manželstva, žalárom do dvoch rokov, ináč do troch rokov. Rovnaký trest stihne toho, kto spácha tento zločin so zvolením tehotnej ženy. Pokiaľ sa ho však dopustí zo zištnosti, bude uväznený na päť rokov. Tento zákaz platil aj počas slovenského štátu, keď sa iba zvýšila trestná sadzba vo všetkých prípadoch.
Interrupcie rovnako zakazoval aj nový zákon z roku 1950. I v tomto období bolo usmrtenie ľudského plodu neprijateľné a žena mohla byť potrestaná odňatím slobody až na jeden rok.
Prvý prelom v postoji štátu a spoločnosti k interrupciám nastal prijatím zákona o umelom prerušení tehotenstva v roku 1957. Podľa neho sa konečne stanovila beztrestnosť ženy, ktorá si svoje tehotenstvo sama umelo prerušila, či o to niekoho požiadala, alebo mu to dovolila.
Neskôr sa k tomuto zákonu prijímali vykonávacie vyhlášky. Prvá určovala, že interrupcia sa môže vykonať u žien do 16. roku a po 45. roku života. Náklady na interrupciu sa stanovili od dvesto do päťsto korún. V roku 1962 sa zriadili interrupčné komisie. V roku 1973 sa stanovila podmienka preukázaného rozvratu rodiny.
Druhým prelomovým rokom bol rok 1986. Návrh zákona ponecháva žene na posúdenie, či sú splnené individuálne podmienky pre jej materské poslanie. Súčasne sleduje, aby sa pri rozšírení možnosti slobodného rozhodovania žien chránilo čo najviac ich zdravie.
In: Slovo
Zatiaľ čo prevažná väčšina členských krajín Európskej únie v tejto otázke dávno dosiahla spoločenský konsenzus – zavedením liberálneho práva na interrupciu, dostupnou antikoncepciou a informovanosťou o zdravotných dôsledkoch umelého prerušenia tehotenstva – na Slovensku sa začínajú ozývať hlasy spochybňujúce takúto politiku. A to napriek tomu, že zo štatistík je viac než evidentné, že práve kombinácia týchto opatrení vedie k výraznému poklesu umelých prerušení tehotenstva a k minimalizácii zdravotných rizík spojených s pokútnymi potratmi. Dovolím si dokonca tvrdiť, že tento ukazovateľ je jeden z mála, s ktorým sa Slovensko za posledné roky môže pochváliť. Prečo táto diskusia na Slovensku vznikla práve teraz? Prečo nie skôr? Ide konzervatívcom skutočne (len) o ochranu života, alebo (tiež) o niečo iné? Aké dôsledky môže mať táto diskusia pre spoločnosť?
O čo v skutočnosti konzervatívcom ide
Základným východiskom pre námietku o možnej protiústavnosti zákona o umelom prerušení je konzervatívna definícia počiatku ľudského života, ktorý vraj vzniká pri oplodnení. Ak by však život vznikal až pri oplodnení, ako to tvrdia konzervatívci, spermie a vajíčka by boli iba mŕtve „predmety“. Ak by začiatkom života jedinca bolo oplodnenie vajíčka spermiou, museli by sme jednovaječné dvojčatá uznať za jedinú osobu... A sú tu ďalšie odborné pochybnosti o takejto definícii počiatku života jedinca súvisiace s medicínskym rozlíšením samostatnej mentálnej aktivity či biologickej „samostatnosti“, ktoré hovoria o tom, že tie sa vzťahujú približne k 22. respektíve 28. týždňu tehotenstva. Konzervatívna definícia počiatku života teda ťažko obstojí z pohľadu súčasnej vedy.
Preto konzervatívci skôr zdôrazňujú etický rozmer tohto problému.(Tu je však vhodné pripomenúť, že ani súčasná konzervatívna definícia počiatku ľudského života, ktorá sa opiera najmä o učenie katolíckej cirkvi, nie je večná a nemenná. Platí až od roku 1869, keď cirkev zrušila starú dogmu, podľa ktorej za začiatok života jedinca považovala až niekoľkotýždňovú graviditu, keď sa dali zaregistrovať prvé pohyby plodu v tele matky). Rozpory nie sú však len medzi vedeckým a etickým vymedzením počiatku života, ale tiež medzi etickými prístupmi k tomuto problému navzájom. Napríklad niektorí židia dodnes považujú za počiatok ľudského života prvé pohyby plodu, švédska cirkev definuje počiatok života zahniezdením oplodneného vajíčka v maternici... Jednoducho neexistuje jediná správna a univerzálna definícia počiatku ľudského života.
A práve v takýchto situáciách, ak teoretické definície majú vplyv na reálne životy ľudí, ak sa majú previesť do praktických, pre všetkých občanov rovnakých platných pravidiel, zákonov, je jedinou cestou hľadanie spoločenskej dohody. Dovolím si tvrdiť, že súčasný interrupčný zákon možno považovať za vyjadrenie takejto dohody – rešpektuje predovšetkým medicínske aspekty problému, ale vyjadruje aj istý etický kompromis. (Ak by tí, ktorí broja proti súčasnému zákonu o prerušení umelého tehotenstva namietali, že vznikol pred rokom 1989, a preto je nedemokratický, tak im pripomínam, že interrupčný zákon na Slovensku je vo svojej podstate rovnaký ako podobné zákony vo veľkej časti členských krajín Európskej únie, kde sa k nim parlamenty krajín, a v niektorých prípadoch ľudové hlasovania, dopracovali demokratickou cestou, cestou spoločenského konsenzu).
O čo teda konzervatívcom ide? Skutočne im ide o „odbornú“ diskusiu ? Alebo skôr o vytĺkanie politického kapitálu a získavanie konzervatívne zmýšľajúcich voličov? Ide im v konečnom dôsledku o presadenie vlastných etických kritérií do dôležitých zákonov, ktoré majú vplyv na život všetkých občanov tejto spoločnosti, teda aj tých, ktorí nezastávajú rovnaký názor? O „morálnu obrodu“ spoločnosti? O desekularizáciu občianskej spoločnosti? Zdá sa, že o všetko toto a možno ešte viac. Aké sú však dôsledky takéhoto počínania pre spoločnosť a vzájomné vzťahy medzi ľuďmi?
Diskriminácia z viacerých strán
Ak niektorí, najmä ľavicoví politici a odborári hovoria, odvolávajúc sa na spôsob reforiem v sociálnej oblasti, o „amerikanizácii“ slovenskej spoločnosti, tak parlamentné iniciatívy konzervatívnych poslancov sú priam exemplárnym príkladom protieurópskych trendov a kopírovania amerických vzorov v oblasti diskusií o právach (niektorých) menšín a žien.
Spomeňme si, napríklad, na Deklaráciu o etickej zvrchovanosti, ktorú prijal minulý parlament (opäť z iniciatívy KDH), ktorá má byť štítom „etickej suverénnosti“ slovenského národa a akousi ochranou pred prípadnou manipuláciou a nátlakom zo strany únie. Mnohí kritici tohto dokumentu upozorňovali na fakt, že podobná iniciatíva je úplne zbytočná, pretože Európska únia nemá mandát a ani ambíciu zasahovať do „etiky“ národa. Tí, ktorí poznajú dôvodovú správu k deklarácii však vedia, že má byť najmä ochranou proti zavedeniu registrovaného partnerstva homosexuálov, má byť ochranou inštitúcie rodiny (chápanej výlučne ako manželský zväzok muža a ženy a ich vlastných detí), a je parlamentom posväteným východiskom súčasnej iniciatívy na prešetrenie protiústavnosti tzv. interrupčného zákona. Spomeňme si na to, ako sa – opäť úspešne – podarilo kresťanským demokratom zablokovať prerokovanie zákona tzv. antidiskriminačného zákona, ktorého cieľom je zákaz diskriminácie na základe rôznych dôvodov – zahŕňajúc kritériá ako vyznanie, rasa, pôvod, pohlavie, sexuálna orientácia a ďalšie. Spomeňme si na radikálne odmietnutie Rezolúcie Európskeho parlamentu o sexuálnom a reprodukčnom zdraví z minulého leta poslancami za KDH. A nasledovalo podanie na Ústavný súd SR, opäť iniciované poslancami KDH.
Protieurópskosť takýchto, dovolím si zdôrazniť, systematických krokov spočíva najmä v tom, že na jednej strane odporujú trendom v ľudskoprávnej legislatíve drvivej väčšiny terajších členov únie, ba čo viac, komplikujú a brzdia implementáciu mnohých opatrení, ktoré súvisia so zavádzaním princípu nediskriminácie do praxe v rôznych oblastiach u nás, napríklad, v oblasti pracovnoprávnej. (Nazdávam sa, že našli svoju odozvu aj v nedávnom návrhu novely Zákonníka práce, vypracovanom ministerstvom práce, ktorý ruší paragraf 13 o presune dôkazného bremena v prípade diskriminácie na zamestnávateľa, alebo návrh na obmedzenie princípu rovnosti v odmeňovaní práce mužov a žien za rovnakú prácu a prácu rovnakej hodnoty).
Rozdeľovanie namiesto spájania
Ak som použila paralelu s „amerikanizáciou“, mala som však v súvislosti s témou tohto článku na mysli najmä širšie dôsledky otvorenia diskusie o prípadnej protiústavnosti zákona o umelom prerušení tehotenstva na spoločnosť. Dvadsiateho druhého januára uplynie tridsať rokov od rozhodnutia Najvyššieho súdu USA v prípade Roe vs. Wade (prípad Texasanky Roe, ktorá vyhrala svoj prípad, keď žiadala prístup k aborcii a Najvyšší súd rozhodol, že na to má, podľa štrnásteho dodatku ústavy, práva na súkromie, ústavné právo). Prípad mal nielen svoje legálne dôsledky, ale rozdelil Ameriku na dva nezmieriteľné tábory a výrazne spolitizoval právny systém tejto krajiny.
Konzervatívci na Slovensku otvorením diskusie o prípadnej protiústavnosti interrupčného zákona (i keď ide o logicky opačný postup, ale obsahovo totožný problém) vystavujú túto krajinu vážnym konfliktom a vážnemu riziku spolitizovania právneho systému, a to v situácii, keď viac ako inokedy potrebujeme hľadať spoločenský zmier a vytvárať konštruktívnu atmosféru dialógu, bez ktorej nie je možné úspešne dokončiť dôležité sociálne a ekonomické reformy a budovanie občianskej spoločnosti. Svojou systematickou snahou komplikovať implementáciu antidiskriminácie a rešpektovanie práv (niektorých) menšín a žien spoločnosť rozdeľujú, namiesto aby prispeli k jej spájaniu. Nuž, tadiaľto cesta k morálnej obrode spoločnosti určite nevedie....
Vývoj zákonov o interrupciách
Súčasťou moderných kodifikačných prác v Európe po Francúzskej revolúcii boli na prelome 18. a 19. storočia aj trestné zákonníky vychádzajúce z rešpektovania rovnosti občana pred zákonom. Ich súčasťou bola aj zásada o trestnoprávnom postihu ženy, ktorá sa podrobila interrupcii. To znamenalo, že takáto žena bola trestne stíhaná spolu s osobou, ktorá umelé prerušenie tehotnosti vykonala.
Právna úprava postihujúca interrupciu na Slovensku bola obsiahnutá v uhorskom trestnom zákonníku. Uvádzalo sa v ňom, že tehotná žena, ktorá svoj plod úmyselne vyženie, usmrtí alebo to umožní vykonať niekomu inému, bude potrestaná. Ak pôjde o tehotenstvo mimo manželstva, žalárom do dvoch rokov, ináč do troch rokov. Rovnaký trest stihne toho, kto spácha tento zločin so zvolením tehotnej ženy. Pokiaľ sa ho však dopustí zo zištnosti, bude uväznený na päť rokov. Tento zákaz platil aj počas slovenského štátu, keď sa iba zvýšila trestná sadzba vo všetkých prípadoch.
Interrupcie rovnako zakazoval aj nový zákon z roku 1950. I v tomto období bolo usmrtenie ľudského plodu neprijateľné a žena mohla byť potrestaná odňatím slobody až na jeden rok.
Prvý prelom v postoji štátu a spoločnosti k interrupciám nastal prijatím zákona o umelom prerušení tehotenstva v roku 1957. Podľa neho sa konečne stanovila beztrestnosť ženy, ktorá si svoje tehotenstvo sama umelo prerušila, či o to niekoho požiadala, alebo mu to dovolila.
Neskôr sa k tomuto zákonu prijímali vykonávacie vyhlášky. Prvá určovala, že interrupcia sa môže vykonať u žien do 16. roku a po 45. roku života. Náklady na interrupciu sa stanovili od dvesto do päťsto korún. V roku 1962 sa zriadili interrupčné komisie. V roku 1973 sa stanovila podmienka preukázaného rozvratu rodiny.
Druhým prelomovým rokom bol rok 1986. Návrh zákona ponecháva žene na posúdenie, či sú splnené individuálne podmienky pre jej materské poslanie. Súčasne sleduje, aby sa pri rozšírení možnosti slobodného rozhodovania žien chránilo čo najviac ich zdravie.
In: Slovo