Rodové efekty krízy: "Vyhrali sme bitku, ale nie vojnu"
Ste spoluautorkou celoeurópskej štúdie o dopade finančnej krízy na situáciu žien v EÚ. Aké sú jej hlavné závery?
Štúdia v podstate potvrdila to, čo sme očakávali; ženy sú postihnuté finančnou krízou rovnako silne ako muži, i keď často iným spôsobom. Iste, v prvej vlne zasiahla kríza nesporne hlavne mužskú zamestnanosť a tri štvrtiny prepustených od počiatku krízy v USA boli muži. Preto sa kríza (recession) v amerických médiách nazýva familiárne mancession. Postupom času sa však obraz začal meniť a kríza rovnako silne postihla aj ženskú zamestnanosť, napr. v textilnom priemysle alebo v obchode.
Kým efekt krízy na automobilový priemysel zapĺňal titulky novín, strata pracovných miest žien nemala v médiách také prominentné miesto. Priority protikrízových opatrení boli namierené hlavne na záchranu bánk, otraseného automobilového priemyslu a stavebníctva, pričom bol zreteľný dôraz vlád na podporu fyzickej, industriálnej infraštruktúry na úkor sociálnej. V praxi to ale znamená hlavne podporu odvetví s typicky mužskou zamestnanosťou. Typickým príkladom bola akcia nemeckej vlády na záchranu Opelu, kým podobných opatrení na záchranu prevažne ženských pracovných miest v Hertie a Quelle sa už verejnosť nedočkala. Dlhodobý vplyv spomínaných opatrení na zmenu štrukturálnych podmienok je zrejmý. Krízové opatrenia potvrdzujú pretrvávajúci model muža ako živiteľa rodiny a zvýšené nároky na neplatenú prácu žien. Podobne ako vo všetkých doterajších krízach sa objavuje tendencia spoliehať sa na ženy ako prirodzený a takmer neobmedzený zdroj neplatenej práce. Vlády vychádzajú z predpokladu, že ženy reproduktívnou neplatenou prácou ako poskytovateľky starostlivosti a záchrannej siete nahradia prípadné výpadky sociálnych systémov.
Masívnymi dotáciami do súkromných inštitúcií bankového a výrobného sektora vlády preniesli riziko zo súkromných na verejné financie a tým daňových poplatníkov. Samozrejme, peniaze vynaložené na priamu podporu ekonomiky a spotreby, ako i znížený príjem z daní dôsledkom krízy, musia byť v záujme vyrovnávania rozpočtových deficitov ušetrené na strane výdavkov a vedú k úsporám v sociálnej oblasti a verejných službách. Takýmto šetrením sú ženy sú postihnuté dvojnásobne; ako spotrebiteľky, ktoré sú viac odkázané na služby starostlivosti a ako zamestnankyne, ktoré tvoria dve tretiny z počtu zamestnaných ľudí v týchto sektoroch.
Pritom zamestnanosť je len tou povestnou „špičkou z ľadovca“, pretože je vidieť v štatistikách. Kríza má na ženy i menej viditeľné následky, ako je nárast diskriminácie na pracovisku, vrátane sexuálneho obťažovania, prekérna práca a zneužívanie ženskej pracovnej sily. Niektorí zamestnávatelia využívajú krízu ako alibi pre zneužitie pracovnej sily žien, ktoré sú skôr ochotné pracovať v neistých a prekérnych podmienkach, za menší plat a bez sociálneho zabezpečenia.
Vplyv krízy je citeľný aj v súkromí, napr. pri šetrení finančných prostriedkov a tým následným zvýšením zaťaženia žien neplatenou reproduktívnou prácou. Vo všetkých krajinách v rámci štúdie sme zaznamenali nárast násilia páchaného na ženách v intímnych vzťahoch. Objavuje sa aj tzv. ekonomická prostitúcia, a to aj v bohatých štátoch ako je Nemecko. To všetko sú oblasti, ktoré sa v podstate nesledujú, a už vôbec nie v rámci štrukturálnych ukazovateľov. Napriek tomu majú na život žien a jeho kvalitu rozhodujúci vplyv.
Líšia sa nejako dopady krízy na mužov a ženy v stredoeurópskom (konkrétne česko-slovenskom) kontexte od jej konzekvencií v iných členských štátoch?
V podstate sa rovnaké problémy ako inde v Európe objavujú aj v našom regióne. Napriek tomu existujú určité špecifiká a rozdiely. Pre veľkú časť populácie v chudobných regiónoch postsocialistických krajín sa v posledných dvoch desaťročiach stala kríza permanentným životným stavom. Neoliberálne reformy, privatizácia systémov zdravotníctva a starostlivosti a strata sociálnych istôt zapríčinila zvýšenú zraniteľnosť (nielen) najchudobnejších vrstiev obyvateľstva. Na jednej strane prevládala nerovnosť v prístupe k novým možnostiam otvoreným privatizáciou; na strane druhej práve ženy zaplatili najvyššiu cenu za presun zodpovednosti v oblasti starostlivosti a sociálnej reprodukcie zo štátneho systému na úroveň rodiny. Pre väčšinu žien bola transformácia ekonomiky charakterizovaná obdobím neistoty a tvrdej reality každodenného života.
Ďalším špecifikom odlišujúcim nové členské štáty od západných krajín EÚ je ich semiindustriálny charakter. Kým v západnej ekonomike prevládajú služby a hovorí sa o tzv. deindustrializácii a ekonomike služieb, krajiny strednej Európy sú stále silne závislé na výrobe a exporte, ktorý tvorí 70 až 80% HDP. Hoci v priemyselnej výrobe tradične prevládajú mužské pracovné miesta, niektoré odvetvia, ako textilná výroba a elektronika, sú na najnižších výrobných pozíciách silne feminizované. Rodová segregácia na pracovnom trhu je v krajinách CEE silnejšia ako inde. Z toho vyplýva aj tvrdší dopad šetrenia výdavkov v oblasti verejných a sociálnych služieb.
Typické pre náš región je aj to, že rodová rovnosť nie je prioritou. Vládne opatrenia sú prijímané zásadne bez ohľadu na možné rôzne dopady na mužov i ženy napriek tomu, že vlády nových členských štátov EÚ sa k uplatňovaniu rodového hľadiska zaviazali podpísaním Amsterdamskej zmluvy. Nedostatok rodovo zodpovedného prístupu sa, samozrejme, odráža aj vo vládnych reakciách na krízu.
Čím si vysvetľujete fakt, že mnohé verejné hlasy označili ženy v kríze za akési víťazky tejto situácie (i keď pravda je niekde úplne inde)?
Pokiaľ sa vplyv krízy meria iba štatistikou ne/zamestnanosti, ženy sú naozaj víťazky. Prvý raz v histórii je nezamestnanosť žien v USA a EÚ nižšia ako nezamestnanosť mužov a ženy tvoria viac ako polovicu pracovných síl v USA. Ženy sú podľa mediálnej mienky na tom lepšie, pretože pracujú vo feminizovaných odvetviach ako zdravotníctvo a školstvo, financovaných z verejných zdrojov, a tie kríza nezasiahla. Ako sme však ukázali, je to len dočasná výhoda.
Trend ekonomického posilňovania žien, nastúpený pred generáciou, môže kríza skutočne posilniť. Dá sa však pochybovať o tom, že pôjde o naozaj revolučné zmeny. Súčasný systém s mocenskými štruktúrami a rodovou hierarchiou, budovaný a udržiavaný tisícročia, je príliš hlboko zakorenený a vyhovuje tým, ktorí jediní by ho zmeniť mohli. Napriek tomu súčasná globálna hospodárska kríza nevyhnutne povedie k reštrukturalizácii svetovej ekonomiky. Otázkou je, aké hlboké tie zmeny budú.
Nositeľ Nobelovej ceny Joseph Stiglitz hovorí o potrebe začlenenia do rozhodovacích procesov vo finančnom sektore tých, ktorí nesú riziko následkov. Z rodového pohľadu sú to práve ženy, ktoré sú v súčasnosti vylúčené z vplyvu na chod globálneho kapitálu. Ženy môžu mať pri rozhodovaní (aj) vo finančníctve rôzne priority a postupy, čo môže priniesť pozitíva pre celý systém.
Napriek tomu sa mi tento optimizmus zdá prehnaný. Ženy v celosvetovom meradle vlastnia iba stotinu kapitálu, čo je príliš málo na to, aby mohli ovplyvňovať jeho chod. Zrejme sa dočkáme vážnych trhlín v sklenenom strope a väčšej rodovej rozmanitosti na najvyšších poschodiach globálnych finančných inštitúcií, na revolúciu to však sotva bude stačiť. Pokiaľ sa pozitívny trend prejaví iba v pracovnom procese bez radikálnych zmien na úrovni rodín a domácností, vyhrali sme bitku, ale nie vojnu.
Nehovoriac o tom, že v našom regióne to môže dopadnúť úplne naopak. Nárast deficitu verejných financií vytvorí tlak na šetrenie, ktorý dopadne najmä na ženy a tie, preťažené dvojitou záťažou v práci a domácnosti, budú mať sotva kapacitu a energiu na kariéru a angažovanie sa vo veciach verejných. Tak, ako sa ženy nestali víťazkami postsocialistickej ekonomickej transformácie v strednej Európe, nehrozí u nás ani toľko na Západe oslavované víťazstvo žien v kríze.
Prečo je komplexných štúdií o dopade krízy na rodové pomery zatiaľ tak málo?
Súčasná globálna ekonomická kríza má nesporne rodový rozmer, ako v jej príčinách, tak i v následkoch. Napriek tomu sa o rodovom rozmere krízy a jej dopadov hovorí iba sporadicky. Dôvodom sú aj chýbajúce údaje. Pre hĺbkovú analýzu rodových dopadov krízy potrebujeme aktuálne rodovo členené dáta nielen z trhu práce, ale i iné ukazovatele zo sociálnej a súkromnej sféry, a v tom je problém. Údaje, ktoré máme k dispozícii, zaostávajú za realitou kvôli posunu pri zhromažďovaní dát a uverejňovaní prieskumov. Existuje len veľmi málo rodovo členených štúdií o ekonomickej aktivite a neformálnej alebo prekérnej práci, ako i o kvalite života žien mimo trhu práce. Existujúce štatistiky často uvažujú s mužmi alebo ženami ako homogénnou skupinou a neberú do úvahy rozdiely v rámci každej kategórie.
Najdôležitejším faktorom je však chýbajúca politická vôľa a z toho vyplývajúci nedostatok záujmu a prostriedkov na takéto štúdie. Je predsa oveľa jednoduchšie urobiť si mienku na základe pár povrchných údajov ako snažiť sa ísť naozaj do hĺbky a podstaty problémov. To si už vyžaduje iné zdroje, ako sú schopné vynaložiť mimovládky. Aj tá štúdia, ktorú som koordinovala ja, bola len skôr mapovaním situácie ako hĺbkovou analýzou. Na tú sme nemali dosť času a ani prostriedkov.
V dôsledku krízy sa do existenčných problémov dostalo i niekoľko neziskových organizácií v Českej republike a na Slovenku. Zopakoval sa tento vzorec i v iných krajinách EÚ a kde hľadať jeho príčiny?
Podpora pre ženské mimovládne organizácie výrazne poklesla v celej strednej Európe, hoci ich úloha v obhajobe záujmov žien je v čase recesie zásadná. V kritickej situácii sú často jediným hlasom na verejnosti, ktorým ženy – a najmä tie sociálne vylúčené – disponujú. Hlavnou príčinou je určite šetrenie verejných výdavkov, ale i stále chýbajúca prax systémovej podpory občianskeho sektora v našom regióne. Iste, aj v západných krajinách došlo k určitému výpadku financovania mimovládok; pre nich to však neznamená takú existenčnú katastrofu, ako pre podfinancované organizácie v našom regióne.
Last but not least: podľa môjho názoru, kríza slúži ako alibi na to, aby sa kritickým mimovládnym organizáciám „ustrihli“ zdroje a tým zavreli ústa. To je jednoducho príležitosť, ktorú si mnoho politikov nenechá ujsť.
Oľga Pietruchová sa v roku 1998 angažovala v sociálno-liberálne zameranej Strane občianskeho porozumenia, kde mala na starosti zahraničnú politiku a neskôr aj tlačové oddelenie. Tvorila politiku strany v oblasti ženskej agendy a ľudských práv. V máji 2001 sa stala predsedníčkou občianskeho združenia Možnosť voľby, ktoré pokračuje v obhajobe ženských práv nielen v oblasti reprodukčných práv, ale aj v oblasti rovnosti príležitostí a eliminácie násilia páchaného na ženách. V súčasnosti pracuje ako výkonná riaditeľka Spoločnosti pre plánované rodičovstvo a o. z. Možnosť voľby. Je predsedníčka Ženskej loby Slovenska a členkou výboru Európskej ženskej loby v Bruseli.
Zdroj medialonku: http://www.zelenavolba.sk/?nazov=3.%20O%C4%BEga%20Pietruchov%C3%A1&j=1